TÝRUS A SIDON V BIBLII  (z príhovoru o. Jána Majerníka)

TÝRUS A SIDON V STAROM ZÁKONE

26. a 27. kapitola proroka Ezechiela opisuje nespočetné krásy  a bohatstvá Týru: cyprusy, cédre, duby, slonovina vykladaná jedľovým drevom, modrý a červený purpur, drahé kovy, ebenové drevo, výšivky, koraly, rubíny, voňavky, med, olej, balzam, víno, vlna, škorica, barančatá a capy – teda všetko, čo zároveň slúžilo aj ako predmet obchodovania.

okrasný druh kapusty, typický pre tento región

Sú tu však aj proroctvá o zničení Týru, ktoré sa splnili za kráľa Alexandra Veľkého. Je to vôbec jeden z najkomplexnejších popisov, ktoré máme o Týre. Celé dve kapitoly Ezechiel venuje Týru. On nepranieruje obchod, že sa tam predával cín, drahé kovy, otroci a iné veci, ale to, že Týrus bol veľmi pyšný. Obyvatelia mesta si mysleli, že prekonali všetko a že Boha už nepotrebujú.
Je to obraz dnešnej globálnej spoločnosti. Myslíme si, že si môžeme kúpiť za jeden deň každú technickú vymoženosť, ktorá sa objaví na trhu a myslíme si, že sme už šťastní. To tak ale nie je. Pokiaľ človek nie je závislý na Bohu, bude v živote robiť veľké chyby.

Týrus viac ako Sidon je obrazom toho, čo my označujeme názvom vydarený človek, úspešný, podnikateľ, ktorý obchoduje, pýši sa, jednoducho spolieha sa na vlastné schopnosti. Nakoniec pred Bohom je nahý.

"pýcha a pád"

Keď čítame proroka Nehemiáša, tam sa dozvedáme, že z Týru a Sidonu prichádzali rybári a pri bránach mesta predávali ryby v sobotu. Hlavným zdrojom rýb totiž pre Palestínu nebolo Galilejské jazero, ale Libanon a jeho more. Nehemiáš ich vyháňal, aby sa rešpektoval sabat – najmä v Jeruzaleme. Samozrejme, že na prispôsobivejšom a „pohanskejšom“ pobreží to nikto nedodržiaval a tam sa obchodovalo so sušenými rybami aj počas sabatu.
Ďalší artikel, ktorý bol veľmi zaujímavý pre obchod, boli ulity, ktoré sa drvili a z nich sa potom vyrábal purpur – červené farbivo, ktorým sa farbili tógy. Na to bolo treba obrovské množstvo ulít, aby sa z nich vyťažilo farbivo a bolo to veľmi drahé. Z Týru a Sidonu sa toto vozilo do Ríma, lebo purpur bol farbou senátorov.
Aj v Cirkvi, keď niekoho povýšia za kardinála, dostane purpur. Urobia ho „rímskym senátorom“. V Cirkvi teda máme tiež prežitky z rímskeho senátu a z Rímskej republiky. Ja si o tom myslím, že je to škodlivé a na hlavu postavené. Nehovorte to kardinálovi Tomkovi. Myslím si, že to dosť odporuje evanjeliu. Tie všetky hierarchie a stupne, ktoré často vedú aj k ľudskej pýche. Keby sme sa tak Ježiša mohli opýtať, čo si o tom on myslí.

plody oleandrovníka

PO STOPÁCH PROROKA ELIÁŠA

Najznámejšie biblické udalosti, ktoré sa viažu k okoliu Týru a Sidonu, sú príchod starozákonného proroka Eliáša do dedinky Sarepta v blízkosti Sidonu, kde žila pohanská žena so svojím synom.

Eliáš prichádza do oblasti Týru a Sidonu z územia Izraela od potoka Karit. Je to v čase veľkého sucha a hladu v krajine, ktorý Boh zoslal na ľud, aby si uvedomil, že človek nie je vládcom nad všetkým. „Nebude v týchto rokoch rosa ani dážď, iba na moje slovo.“ A Eliášovi Boh povedal: „Budeš piť vodu z potoka a krkavce ťa budú živiť“. Slovenský preklad hovorí o krkavcoch, ale nemecký i maďarský o vranách – teda závistlivých pažravých a nečistých zvieratách, ktoré sa neštítia ani zdochliny. A takéto zvieratá prinášali ráno a večer Eliášovi jedlo. Pre Eliáša prijať od nečistých zvierat pomoc znamená poslušnosť Božiemu nariadeniu.

Keď potok Karit vyschol, dostáva Eliáš od Boha nové nasmerovanie: „Vstaň a choď do Sarepty, ktorá je pri Sidone a osaď sa tam, lebo som prikázal istej vdove, aby ťa tam živila.“ Eliáš opäť poslúchol, i keď určite nebolo preňho ľahké prijať, že sa má on, muž, nechať živiť vdovou, ktorá je navyše tak – ako celý národ - v núdzi. A tiež si uvedomil, že opäť mu Boh pripravuje starostlivosť od cudzinky a pohanky, ktorá mu určite nebude variť podľa pravidiel „kóšer“.

Tu, v Sarepte, v dome vdovy, Eliáš zvádzal v modlitbe boj o život jej jediného syna, ktorý zomrel. Tento boj bol len predzvesťou boja, ktorý Eliáša čakal na hore Karmel s pomýlenými prorokmi židovského národa. Ako sa neskôr ukázalo, pre Eliáša bolo ľahšie vyvolať dušu zomrelého chlapca spomedzi mŕtvych ako zmeniť zmýšľanie svojho nekajúceho národa.

Homília k téme

JEŽIŠOVE STOPY V OKOLÍ TÝRU A SIDONU

Prečo nachádzame Ježišove stopy v Týre a Sidone? (viď homíliu k téme)

Nový Zákon spomína uzdravenie dcéry istej Sýrofeničanky. Teda tiež pohanky, ktorá s vierou odpovedá Ježišovi, že aj šteňatá sa nasýtia z odrobiniek, ktoré padajú z Pánovho stola. Tie odrobinky sú vlastne eucharistickým chlebom, ktorý nám Ježiš dal ako pamiatku a tá žena je predobrazom všetkých, ktorí v Ježiša uveria. (viac v kapitole Mariánska úcta)

Ježiš prichádza do tohto kraja takpovediac po stopách Eliáša. Na príkladoch pohanov z tohto kraja vidíme jednu zaujímavú vec. Niektorí pohania chápu Ježiša omnoho hlbšie ako ho chápe židovský národ. Prichádzajú k viere. Teda ak Starý Zákon zavrhoval Týrus a Sidon, že sú nepriateľmi Božími – to Ježiš mení. Pre Ježiša nikto nie je Boží nepriateľ len preto, lebo má iný pôvod ako židovský, alebo že jeho rodičia zmýšľali inak – dôležitá je ľudská odpoveď, viera.

"Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?"

KROKY APOŠTOLA PAVLA TÝMTO ÚZEMÍM

Cez Týrus prechádzal svätý Pavol, keď sa vracal zo svojej tretej apoštolskej cesty do Jeruzalema. 21. kapitola Skutkov apoštolských hovorí o tom, že tu, v Týre, sa zdržala loď sedem dní. Vtedy sa necestovalo podľa cestovného poriadku a podľa hodiniek, všetko sa prispôsobovalo nákladu, ktorý sa prevážal na lodiach. Toto sú posledné stopy svätého Pavla na libanonskom pobreží, kde ho vidíme ešte ako slobodného človeka.

prístav v Sidone, kde Biblia zaznamenáva kroky svätého Pavla

V Sidone vidíme Pavla už ako väzňa. Je to na jeho ceste z Caesarey do Ríma. Písmo ale hovorí, že v Sidone s ním, aj napriek tomu, že bol väzňom, zaobchádzali ľudsky a dovolili mu tu navštíviť priateľov (Sk27,3). V Sidone sa nachádza aj kostolík, ktorý údajne stojí na základoch domu, v ktorom sa Pavol zdržiaval.
Potom Skutky apoštolov opisujú ďalej cestu Pavla na lodi. Hovoria: „Keď sme sa odtiaľ pohli, plávali sme popod Cyprus, lebo vietor dul proti nám.“ (Sk27,4) Kým sa Pavol dostal do Ríma, trvalo to 3-6 mesiacov, pretože lode cestou zastavovali - napríklad aj v Sidone mohla loď byť niekoľko dní. Boli to obchodné lode, ktoré nakladali a vykladali tovar.
Všimnite si, že tá loď išla okolo pobrežia. Bolo to tak aj u Feničanov - málokto si dovolil pustiť sa krížom cez more, lebo more bolo vždy nebezpečné, najmä v zimnom období. A ďalej, ako hovoria Skutky, loď stroskotala na Malte (Sk28,1). Bolo to také jednoduché stroskotanie, keď prežili. A vôbec, všetky plavby sv. Pavla boli nebezpečné. Mohli sa konať len v lete  a preto aj pri apoštolských cestách sv. Pavla musíme predpokladať, že on tieto cesty začal absolvovať skoro na jar a na pevnine prežil zimu.

Libanončania tvrdia, že v okolí Týru a Sidonu Jonáša zhltla veľryba. Keď si predstavíme cestu, ako nám ju predstavuje Biblia - to by tá chuderka ryba musela preplávať okolo Afriky až do Perzského zálivu, teda okolo desaťtisíc kilometrov, čo sa nám nezdá možné.
Avšak už starí rabíni nehľadeli v Knihe proroka Jonáša na dej ako na skutočnosť, dôležité bolo pre nich posolstvo knihy. Aj my, kresťania, si viac všímame posolstvo tejto knihy. Ježiš príbehom proroka Jonáša naznačil na svoj pohreb i zmŕtvychvstanie.